Detstvo
„Vezmime ich!“ Prosíkam rodičov, keď autom prechádzame okolo dvoch uzimených stopárov.
„Ľudmilka, a kam by sme ich zmestili?“ Mama sa pobavene zasmeje.
Má pravdu. V malom trabante je nás natlačených osem, dvaja dospelí a šesť detí. Sme veľká rodina.
O 30 rokov neskôr
S taškami v rukách pozerám cez okenné tabule obchodu.
Leje ako z krhly. Alebo skôr z odkvapu.
S úľavou pomyslím na auto, zaparkované len pár metrov od vchodu a vychádzam von. Cestu mi skríži taxík. Muž s malým, asi 3-ročným dievčatkom, sa pýta šoféra, či ich odvezie.
„A volali ste?“ Asertívne sa pýta taxikár.
„Nie, ale…“
„Som tu na inú objednávku.“ Taxikár neochotne odvrkne.
Medzitým sa na zadné sedadlá taxíka tlačí starší párik. Napadne mi, že do auta by sa kľudne zmestili všetci štyria. Čo ma však do toho?
Nakoniec mi to nedá. „Poďte, odveziem vás.“ Mužovi hlavou naznačujem, kde parkujem.
„Naozaj?“ Pozrie na mňa s údivom, akoby bežný prejav ľudskosti nebol až taký bežný.
Pred vchodom paneláku sa pýta, čo je dlžný. Kývnem, že to je v poriadku. Skôr, ako zatvorí dvere, mi čosi napadne. „Pomôžte nabudúce niekomu, kto to bude potrebovať.“
Cestou domov sa usmievam. Myslím na film Pošli to ďalej.
Vrah na benzínke
Vraciam sa do auta. Som unavená, mám za sebou štyri hodiny spánku, 260 km šoférovania, pohovor s komisiou, od ktorého závisí moja budúcnosť. Čaká ma cesta späť na kurz, z ktorého som „odbehla“.
Zrazu ma osloví zjavne rozrušený chalan. Teda skôr chlapisko. Má asi dva metre a aspoň o 60 kíl viac ako ja. „Prosím vás, nejdete do Popradu? Alebo aspoň do Mikuláša?“
Cítim mierny záchvev strachu a podozrievavo si ho premeriam. Snažím sa ho odhadnúť. Unavený mozog odmieta spolupracovať.
„Idem, mám to po ceste do Košíc…“
„Nemohli by ste ma prosím zviesť? Som tu na benzínke (hej, vidím), nemám peniaze, ani doklady, dofajčil som poslednú cigaretu…“.
„No jasné, vzbudzuješ vo mne čoraz väčšiu dôveru,“ pomyslím si ironicky.
„A nezavraždíte ma?“ Spontánne vyhŕknem a následne sa uškrniem. Moje „logické“ myšlienkové pochody ma pobavili. Vrah by určite odvetil áno. Ha-ha.
Zvyšných 150 km prebieha v družnej debate, akoby sa poznáme odjakživa. Chudáčisko, ráno v Humennom nasadol na autobus. Z návštevy doma na Slovensku sa vracal do práce v Česku. V polovici cesty zistil, že nemá peňaženku, ani doklady. A teraz sa stopom snaží dostať späť domov, aby si ich vyzdvihol.
Hovorím mu o dnešku, a o tom, ako chcem začať podnikať. Uprene na mňa pozrie. „Tú dotáciu dostaneš!“
Smejem sa: „Ako vieš?“
„Veď si mi zachránila život! Teda prácu.“ Uškrnie sa.
Opatrovateľka Zuzana
Po troch náročných dňoch sa vraciam z Bratislavy domov. Mám za sebou štyri pracovné meetingy a dva dni intenzívneho kurzu. Teším sa na kľud mimo rušného mesta a rodinu.
Na benzínke natankujem, zaplatím a zapínam si pás. Zrazu ma mykne. Niekto mi klope na okno.
„Prosím vás, idete do Kysuce, alebo aspoň do Žiliny?“ Chvalabohu, je to len drobná, stále pekná blondínka, okolo 50ky. Žiaden úchylák.
„Áno, prečo? A ako…?“ Pýtam sa nechápavo.
Relatívne pomaly mi dochádza, že to nemusí byť veštica. Asi skôr zbadala evidenčnú značku.
„Som tu autom, ale šofér vraj bude stáť ešte na piatich zástavkách a domov by som sa dostala až po polnoci. Viete, dcéra ma čaká, vraciam sa domov po piatich týždňoch, mám voľno… Som opatrovateľka v Nemecku,“ rýchlo dodáva.
Zuzana je typický extrovert. Uvoľnene rozpráva o tom, že bola čiernou ovcou rodiny, v 16-tich odišla z domu, veľa cestovala. Pred piatimi rokmi prekonala rakovinu a počas choroby ju opustil muž. Teraz má skvelú prácu. Že do Nemecka si chodí oddýchnuť. Jej starký je vitálny, vozí ho kade-tade, užíva si život, divadlo, je hudobník… Predstavujem si nejakého 60-ročného šviháka.
„Čoby, má 96,“ smeje sa Zuzana.
Lúčime sa objatím. O tri dni sa u nás nečakane zastaví a prinesie ako poďakovanie malý darček.
Kde je pointa?!
Dostávame sa k nej.
Ako deti sme otvorení novým zážitkom a pocitom. Nasávame nové skúsenosti, sme nepopísanou tabuľou, nemáme zakotvené vzorce správania a strachy, ktoré by nás brzdili.
Tie nabaľujeme postupne. Vekom, pôsobením okolia, negatívnymi zážitkami. Obrňujeme sa, aby sme neboli zranení, stávame sa ostražitými, bojíme sa zmien.
Každé vykročenie zo zóny, kde sa cítime dobre a bezpečne, je pre nás nepohodlné. Niekedy až nepríjemné. Ale každé vykročenie zo zóny komfortu znamená posun.
V podstate je za tým praobyčajná veda – konkrétne teda neuroveda. V skratke – hovorí o tom, že náš mozog sa rozvíja, ak robíme nové veci, alebo robíme veci inak.
Nemusí to byť práve život digitálneho nomáda, či megalomanské hrdinstvá.
Aby sme posun dosiahli, nie je nutné sa odsťahovať na Aljašku, žiť dva roky v púšti, či vyliezť na Everest. Veľký posun môžeme dosiahnuť aj robením malých krokov.
Čo ma naučilo (nielen) branie stopárov a ako mi to pomáha pri podnikaní:
#1
Život mi ukázal, že každý výrazný posun nastal po tom, ako sa mi podarilo zvládnuť prekážku, ktorá spočiatku vyzerala neprekonateľne. Každou ďalšou sa hranice posúvali.
Recept je v podstate jednoduchý. Ide to o kus ľahšie, ak si spomeniete na tú poslednú, s ktorou ste zápasili. A zvládli ste ju úspešne. Bojujte so svojim strachmi. Postavte sa im čelom. Nie zajtra. Teraz. Hneď.
#2
Jeden malý skutok denne. Zdvihnete zo zeme papierik. Podáte babičke paličku. Dáte prednosť na prechode. Skočíte s padákom z lietadla. Začnete jazdiť na aute, či motorke. Vezmete do auta toho nešťastného stopára.
Vystupujte z komfortnej zóny, kedykoľvek to je možné. Hovorte ÁNO. Skúste to. Je to skvelé, fakt. Najdôležitejšie je začať. Druhé najdôležitejšie je pokračovať. A neprestať. Nikdy.
#3
Neodkladám veci, ktoré som si vysnívala. Lebo deti, nedostatok času, peňazí, strach z toho, ako to príjme okolie. Možno zistím, že to už vôbec nechcem. Alebo nepotrebujem. Lebo to bolo snom tak dlho, že dnes to so mnou už nie je v súlade.
Ale viem, že o pár rokov nepoviem: „Vždy som chcela toto (dosaďte si čokoľvek), ale…“ Maximálne môžem povedať, že som to vyskúšala. A nebolo to teda nič moc.
Ako raz povedal môj kamarát a klient Martin Thám, inštruktor Wim Hof metódy:
Život v diskomforte je vlastne komfortnejší ako život v komforte.
A ono je to naozaj tak. Odkedy vystupujem pravidelne (a niekedy aj cielene) zo svojej zóny bezpečia, rastiem rýchlejšie, ľahšie, jednoduchšie a radostnejšie. V podnikaní, aj v živote.
Beriem svoje strachy na plecia a otváram sa novému spolu s nimi. A zmena, posun vpred, nasleduje viac menej automaticky. Pred pár rokmi by som neverila, že je to možné. Dnes je to natoľko reálne, až mi príde divné, že som o tom vôbec niekedy pochybovala.
Každé vykročenie z komfortnej zóny prináša nevšedné zážitky.
Nové skúsenosti.
Inšpiratívnych ľudí.
Príval pozitívnych emócií.
Dobrý pocit zo seba.
Hrdosť.
Sebarozvoj.
Rast (v živote aj biznise).
A keď už sme teda pri tom. Ak chcete napredovať v podnikaní, ale niekde po ceste ste sa zasekli, určite sa pridajte do uzavretej skupiny žien na Facebooku, kde od prekonania obáv riešime aj marketing, biznis a kopec iného.
