Ľuba Lapšanská je jedna skvelá a akčná žena. Plná života, pozitívneho prístupu a energie, ktorú rozdáva do svojho okolia. Pre mňa osobne bola veľká česť spoznať ženu s veľkým Ž ako je ona, a aj preto som veľmi rada, že súhlasila s rozhovorom. Ľuba je dôkazom toho, že keď sa rozhodnete a idete za svojím cieľom, dokážete ho dosiahnuť. V súčasnosti je riaditeľkou občianskeho združenia Slovenské duly, laktačnou poradkyňou a lektorkou masáží detí. Organizuje kurzy pre duly, prednášky, semináre, a pre deti robí zážitkové hodiny o rodičovstve a sexuálnej výchove. Ako popri tom stíha byť aj výbornou matkou svojich troch synov, je až záhadou :).
Ľuba, prečo si sa rozhodla začať podnikať?
Môj pôvodný zámer vôbec nebol o podnikaní. Mala som prácu, ktorú som milovala a sprevádzanie žien materstvom bolo len vyplnenie ich potrieb v tom čase. V roku 2000, kedy som začínala, neboli takmer žiadne kurzy pre tehotné, a u nás neexistovali ani duly. Ale ženy pátrali po informáciách. Keďže i ja sama som ich hľadala, rozhodla som sa zorganizovať stretnutia žien, kde si budeme vymieňať skúsenosti. Ako dobrovoľníčka. Takmer okamžite som pochopila, že to nebude stačiť. Ak som chcela pokračovať, bolo nevyhnutné ďalej študovať a pracovať sama na sebe. Prihlásila som sa na kurz do Prahy a strávila tam štúdiom dva roky. Našťastie v čase štúdia som bola na rodičovskej dovolenke a tak som mala dostatok času úplne sa ponoriť do novej témy.
A potom prišiel moment, kedy sa už nedalo robiť všetko naraz. Musela som si vybrať. Za mojím konečným rozhodnutím bol až list Ježiškovi od môjho najstaršieho syna, v ktorom napísal: „Milý Ježiško, prosím ťa, aby mama nechodila z práce unavená“.
V akej oblasti si pracovala?
Pôvodne som pedagogička a učila som naozaj s radosťou. Po dvoch synoch a skončení všetkých „dovoleniek“ som sa vrátila do školstva a nejaký ten rok robila dve veci naraz: učila a „dulila“ :). V priebehu rokov sme založili OZ Slovenské duly, začali sme organizovať vzdelávanie dúl aj pre slovenské ženy a začala som prednášať aj mimo nášho vzdelávania. A potom prišiel moment, kedy sa už nedalo robiť všetko naraz.
Učenie a sprevádzanie žien v materstve má veľa spoločného. Je to o rešpekte, podpore potrieb a informáciách. Musela som si vybrať. Trochu mi v tom „pomohol“ stále sa zhoršujúci systém v školstve. Čím ďalej tým viac papierov a menej pomôcok. Ale za mojím konečným rozhodnutím bol až list Ježiškovi od môjho najstaršieho syna. Kto pracuje v školstve, vie, že to nie je len o odučených hodinách. Je to množstvo práce pomimo, ktorá je „neviditeľná“, ale musí sa urobiť. A môj syn napísal svoju prosbu na Vianoce: „Milý Ježiško, prosím ťa, aby mama nechodila z práce unavená“.
A tak som počas vianočných prázdnin napísala výpoveď a vrhla sa na tú prácu, z ktorej som chodila s úsmevom :).
V čom momentálne spočíva tvoja práca?
V prvom rade pracujem ako riaditeľka občianskeho združenia Slovenské duly. Momentálne je ich vyše 80. Každá z nich však pracuje samostatne, vo svojom regióne. Organizujem Kurzy pre duly, lektorujem ich spolu s ďalšími odborníkmi. Popri tom chodievam prednášať pre odbornú i laickú verejnosť na tému materstva, pôrodu, ale i vzdelávania. Lebo po čase som sa opäť vrátila i medzi deti. Robievam pre ne besedy a aktivity na tému Rodinnej a sexuálnej výchovy. Na túto tému taktiež vzdelávam i rodičov, pedagógov, či vychovávateľov v detských domovoch. A samozrejme naďalej pracujem so ženami, s tehotnými, s dojčiacimi, v šestonedelí. Občas si nájdem čas i na sprevádzanie pri pôrode.
Súčasťou mojej práce je aj spolupráca s našimi slovenskými pôrodnicami a ďalšími organizáciami, ktoré sa venujú témam materstva, ale i medzinárodnými organizáciami, ktorými je naše OZ SD členom. A z času na čas sa objavia nové aktivity. Momentálne spolupracujem ako expert za Slovensko na európskom dotazníkovom prieskume ohľadne možností pôrodov. Za posledný polrok som spolupracovala ako lektorka s príspevkovou organizáciou Ministerstva zdravotníctva Zdravé regióny, ktorá sa venuje marginalizovaným skupinám.
A píšem články. Veľa píšem. Je toho dosť a je to veľmi rôznorodé. Je jasné, že bez techniky a podpory IT sveta by to už nešlo.
Aké boli tvoje podnikateľské začiatky?
Rozbeh bol hlavne o ženách. Tehotenské kurzy sme organizovali v materskom centre, kde bol aj jediný dostupný počítač s internetom. Pozvánky na akcie sme roznášali osobne, lepili plagáty a obiehali gynekologické ambulancie. Našťastie po čase si už ženy samé medzi sebou povedali, čo a kde nájdu. Ale keď sme neskôr, už v rámci OZ, chystali celoslovenské konferencie, tak roznášanie plagátikov význam stratilo. Vrhli sme sa teda na emaily. Musím sa priznať, že som absolútne antitechnický typ a počítače sa kazia už len pri pohľade na mňa :). Po čase som sa dala prehovoriť a prihlásila sa na sociálne siete. Nečakala som, aká to bude úľava. Pozvánky si cestu k ľuďom našli rýchlo a presne. A to bol moment, kedy sme začali naozaj žiť v digitálnom priestore.
Samozrejme, spolu s tým prišla potreba vzdelávať sa aj v tejto oblasti. A tak sa z duly, ktorá chcela IBA robiť so ženami, stala aj osoba na PR, marketing, copywriting či účtovníctvo, a ďalšie veci s tým spojené. Našťastie som pochopila, že sú ľudia, ktorí sú v tom zbehlejší. Ak by som to chcela všetko robiť sama, tak musím znovu študovať mnoho vecí. A tak to už nechávam na iných. V mojej práci je veľmi dôležitá spolupráca, ale podstatou ostáva sloboda.
Keby som začínala opäť, hneď na začiatku by som delegovala niektoré veci a úlohy na iných. Dlho som mala pocit, že to musím zvládnuť všetko sama. Že tým nesmiem nikoho iného zaťažovať. Až som zaťažila samu seba, do vyhorenia.
Čo ťa najviac „baví“ na podnikaní?
Tá sloboda je jednoznačne najlepšia. Sloboda časová, aj sloboda rozhodnutí, čo chcem a čo nebudem robiť. Čas si organizujem sama, nemám žiadne kontrolky. Jedinou kontrolkou som sama sebe ja. Je jasné, že musím dodržiavať termíny a prísť na schôdzky načas. Keď sa ale rozhodnem, že strávim celý deň so svojimi troma synmi, tak si to viem zariadiť bez toho, aby mi do toho niekto zasahoval. Pracujem z domu (alebo z kaviarne ako teraz :)) a na všetky aktivity po Slovensku sa dopravím svojou pojazdnou domácnosťou. Čas je to, čo je najviac.
Sloboda rozhodnutí je ďalšia vec. Stále sa veľa vzdelávam a sama si vyberiem, či kurz, ktorý chcem absolvovať, je pre mňa OK. A to sa týka aj ponúknutej práce. Nerobím to, čo mi bytostne nesedí. Nik ma netlačí, nik mi nič nepredpisuje. Mám absolútne voľnú ruku vo svojej kreativite a tvorivosti, ale zároveň viem za mamičkou po pôrode, ak potrebuje, prísť aj do hodiny.
KEBY SI SA MOHLA VRÁTIŤ SPÄŤ, ČO BY SI UROBILA INAK?
Hneď na začiatku by som delegovala niektoré veci a úlohy na iných. Dlho som mala pocit, že to musím zvládnuť všetko sama. Že tým nesmiem nikoho iného zaťažovať. Až som zaťažila samu seba, do vyhorenia. Potom, na tom dne, som pochopila, že je tu množstvo ľudí, ktorí mi s radosťou podajú pomocnú ruku.
Mala si na začiatku z niečoho obavy?
Na začiatku som mala stabilnú prácu so stálym príjmom. To sa môže zdať ako benefit. A v niektorých prípadoch určite aj je. Teraz neviem vopred, koľko zarobím ktorý mesiac a chýba tá istota, že budeme mať na nájom. Ale na druhej strane som pochopila i to, že keď sama nepohnem zadkom, tak mi peniaze nespadnú do lona. A to vie veci výrazne posunúť vpred :).
Mnoho vecí stále robím ako dobrovoľníčka, ale napodiv, ešte stále máme na normálne živobytie :).
Otázka na záver – si teraz spokojná?
Áno, som spokojná. Milujem svoju prácu, aj svoju rodinu. To ma teší najviac.
Ľuba, ďakujem krásne za tvoj čas a rozhovor. Do budúcna prajem veľa neutíchajúcej energie, spokojných mamín a zdravých novorodencov :).
