Ľudia nás v Žufani tľapkajú po pleci, že sme hrdinky

Žufaňa má len necelé tri roky. Napriek tomu je dnes vyhľadávaným raňajkovým bistrom v Bratislave. Koncept o bistre, kde sa ľudia chodia dobre najesť, ale tiež porozprávať, spoznať sa, zasmiať, ktoré je takou verejnou „obývačkou“, vysnívali tri ženy. Tri hyperaktívne ženy so spoločnou láskou k jedlu, tvorbe komunít a odvahou. Vyštudovaná architektka Eva, store managerka Kristína a bývalá HR Martinusáčka, Janka, s ktorou sme sa rozprávali. Aj o tom, ako Žufaňa vznikla, aké je to byť v troj-spoločníctve a aké majú plány do budúcna.

Jani, aký je príbeh Žufane?

Stretli sme sa tri ženy na kariérnej križovatke, každá s chuťou budovať niečo vlastné. To, čo nás spájalo, bola túžba vstúpiť do gastra, zamerať sa na raňajkovú ponuku a vytvárať priestor na stretávanie sa ľudí „našej“ krvnej skupiny.

S Kristínou som sa stretla ako dobrovoľníčka v tíme TEDxBratislava, zdieľali sme si navzájom, čo prežívame a mali sme hodnotovo veľa spoločné. Až podozrivo :D. Dotiahla som ju na do našej obývačky (toho času som bývala s Evou) a vzájomne sme sa namotali na naše predstavy tak, že sme päť mesiacov na to otvorili Žufaňu.

Ľudia nás v Žufani tľapkajú po pleci, že sme hrdinky, že sme do toho šli. Ale ja som to nevnímala dramaticky, ani som neuvažovala, čo všetko riskujem. Chcela som takéto miesto vytvoriť, tak som do toho šla a tvorila. Nedalo sa inak.

Ako si sa dostala k myšlienke, že chceš niečo vlastné?

Ja som v sebe mala, odkedy si spomínam, silu a chuť budovať vlastné projekty. Od detstva niečo vznikalo. Pretextovávala som piesne, organizovala v škole výlety, vymýšľala, hlava stále rodila nové a nové nápady. Baví ma realizovať sa, tvoriť.

Myslím, že za túto odvahu a sebavedomie vďačím ženám v mojej rodine. Mama aj babka boli pre mňa vzorom silnej ženy, ktorá, keď sa rozhodne, bojí sa, ale ide. Okukala som to.

Prečo zrovna gastro? Srdcovka alebo diera na trhu?

Vyrastala som v jednej „detskej“ izbe s babkou kuchárkou. Non stop sa u nás varilo a pieklo. Druhá babka bola tiež vzorom skvelej gazdinej, stále som sa k nej na dedinu tešila, ako budem z kuchynky na tajnáša kradnúť kakaovú „štriclu“. Láska k jedlu vo mne zostala, to bolo východisko.

Sama som veľa varila, hostila rodinu či kamošov. Nikdy som to nevnímala ako prácu, ale ako dobre strávený čas, prirodzenú zábavnú činnosť, cez ktorú spájam ľudí. Kuchyňa je moje hobby. Raňajková kultúra bola moja osobná téma, ktorá ma bavila a zároveň diera na trhu – spojilo sa to v jedno.

Nemali ste zo začiatku pochybnosti?

Mali. Nič sme o gastre nevedeli :D. Ale ozaj nič. Len variť a piecť v domácich podmienkach. Hrozne veľa sme sa učili za pochodu.

To, čo nám veľmi pomohlo, bolo, že sme dva mesiace pred otvorením zamestnali kuchára, s ktorým sme si ľudsky sadli, mal našu dôveru a skúsenosti z praxe. Martin nám veľmi pomohol nastaviť procesy, zariadiť kuchyňu a podobne. Obracali sme sa aj na ďalších na odborníkov, radili sme sa.

Samostatná téma boli peniaze a byrokracia. To so začínajúcim podnikateľom bez kapitálu riadne zamáva a preverí, či to myslí vážne. Dodnes sú v našich úveroch namočení rodičia a ich nehnuteľnosti, inak by sa s nami toho času nik nebavil. Spätne vidím, že sme riskovali veľa, ale tak veľmi sme chceli, že nás nešlo zastaviť.

Ako sa vám funguje v „trojke“?

Začiatky boli náročné. Boli sme vystrašené, unavené, neisté. Ja s Evou som sa poznala odvždy, mali sme taký blízky vzťah, až sme si nehovorili veci, ktoré nás štvú, lebo sme sa báli, že vzťah narušíme. Kristína sa zase cítila sama, ohrozená, trvalo, kým sa uvoľnila a prestala sa báť, že nebudeme vystupovať ako dvojkoalícia proti nej. Všetko to chcelo veľa našej práce.

Pravidelne mesačne chodíme ku koučku, našej kamarátke Mariš, čo nám spoločné podnikanie posunulo na úplne inú úroveň. Medzi sebou máme čisto, pokoj. Makáme, aby sme nezanedbali to najdôležitejšie, vzťah.

V čom vidíš prínosy toho, že ste tri?

Ja si to ani neviem predstaviť inak. Na začiatku, kým sme podnikanie rozbiehali, sme pracovali ako ťažné kone. Bežne, 16-18 hodín denne, vrátane víkendov. Tak veľa vecí bola treba riešiť, bolo to šialené. Tu som mala dve parťáčky, ktoré za svoje úlohy prebrali 100% zodpovednosť a ja som sa nemusela starať, každá sme vedeli niečo, rozdelili si to.

Dnes, keď máme procesy zastabilizované, a s väčšinou vecí nám pomáhajú naši zamestnanci, viem ísť na 3-týždňovú dovolenku a vypnúť si mobil. Seriózne. Totálne verím, že to bezo mňa dajú a rozhodnú sa najlepšie, ako budú vedieť. A ja potrebujem oddych.

A toto je pocit na nezaplatenie. Sám to človek nedá. Ja chcem v živote spolupracovať.

Na začiatku, kým sme podnikanie rozbiehali, sme pracovali ako ťažné kone. Bežne, 16-18 hodín denne, vrátane víkendov. Tak veľa vecí bola treba riešiť, bolo to šialené. Tu som mala dve parťáčky, ktoré za svoje úlohy prebrali 100% zodpovednosť a ja som sa nemusela starať, každá sme vedeli niečo, rozdelili si to.

Ako Žufaňa funguje dnes?

Dnes je Žufaňa vyhľadávaným raňajkovým a brunchovým miestom v hlavnom meste. Naučili sme ľudí chodiť do podniku o 7.00 ráno – to považujem za úspech.

Podávame denne obilninové kaše, nátierky, krupicu, slané a sladké lievance, praženicu, párky, obložené chleby, pečieme si vlastné koláče. Varíme aj hlavné jedlá – polievky, vždy mäsovú aj vegetariánsku alternatívu. Varíme sezónne, skôr tradične, niekedy si uletíme. Snažíme sa používať viac lokálne suroviny.

Máme 20 zamestnancov, cez víkend minieme vyše 500 vajec a denne sa k nám vracajú ľudia, ktorých je nespočetne. Z mnohých sú naši kamaráti, známi. To nás teší najviac.

Ktorá výzva bola najväčšia?

Výziev je denne veľa.

Osobne sú pre mňa najzásadnejšie ľudské výzvy: vyrozprávať sa z ťažkých vecí, ktoré človeku visia v žalúdku, zbližovať sa, prehlbovať vzájomnú dôveru, zabojovať o seba. To platí v celom tíme, nielen medzi nami troma. Naše podnikanie stojí na ľuďoch, na kooperácii. S pokojným srdcom sa ľahšie robí, úprimne usmieva, prenáša radosť. Myslím, že Žufaňu robí Žufaňou práve táto výnimočná atmosféra. Máme radi ľudí.

Máme úspešný podnik, ale peniaze z počiatočnej investície sú ani náhodou neni „doma“. Povedala by som, že to potrvá minimálne ďalšie 3-5 rokov, ak vôbec. Dnes ale máme slušnú mzdu, z ktorej spokojne žijeme. To bol náš cieľ, nešli sme bohatnúť. Otvárali sme si bistro s cieľom dobre a zmysluplne žiť, to sa nám darí.

Vrátili sa vám vstupné investície?

Prvý polrok bola obrovská časová investícia, potom sa to zastabilizovalo, dnes robíme 8-12 hodín denne, nie viac, sú dni, kedy máme dni úplne voľné aj v rade za sebou.

S financiami je to náročnejšie. Máme úspešný podnik, ale peniaze z počiatočnej investície sú ani náhodou neni „doma“. Povedala by som, že to potrvá minimálne ďalšie 3-5 rokov, ak vôbec. Dnes ale máme slušnú mzdu, z ktorej spokojne žijeme. To bol náš cieľ, nešli sme bohatnúť. Otvárali sme si bistro s cieľom dobre a zmysluplne žiť, to sa nám darí.

Čo je pre teba prínosom podnikania?

Sloboda nasmerovať svoje aktivity a konanie smerom, ktorý cítim, že je správny.

Ak by ste začínali odznova, čo by ste urobili inak?

Inak by sme postavili kuchyňu a bar, tu nám chýbala skúsenosť a aktuálne priestor nevyhovuje naším potrebám. Ale aj to nás naučilo narábať s tým, čo máme.

Prekvapivo veľa vecí, ktoré sme si na začiatku stanovili, sme dosiahli. Neodhadli sme skôr v technické veci, ale to hlavné pretrváva. Darí sa nám vytvárať to, čo sme si pred troma rokmi predsavzali.

Teší ma tiež, že keď je bistro poloprázdne, už sa nebojím. Viem, že o polhodinu, zajtra alebo cez víkend sa to zmení, a že je to kolobeh. Treba vedieť aj spomaliť, oddýchnuť si, prijať, že deň a život má svoje vlny.

V čom ťa Žufaňa teší najviac?

Bistro plné známych tvári, denne inšpiratívne rozhovory, strašne moc smiechu (až mám niekedy pocit, že je to mojou pracovnou náplňou) a jedlá, ktoré nám fakt vypália. Stále sa viem tešiť a zalizovať ako v prvý deň.